Lesk a bieda námornika

Autor: Silvia Kulichova | 1.12.2019 o 12:29 | (upravené 1.12.2019 o 21:11) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  6156x

"Ty sa máš, nie jak ja. Ja som nikdy nikde nebol len v Bulharsku a raz v Chorvátsku. Ale taka loď to hej to by som si dal povedať to je iné kafe, nepotrebujú tam brigádnikov? "No keď myslíš, tak si to poď vyskúšať , ideš?

Veľakrát sa ma kamaráti a známi pýtajú na to, ako to tam vyzerá, čo robím. S úsmevom a jemnou nad sazkou ale pravdivo o nástupe do služby. 

Prvý deň - nalodenie, je ako prijímač na vojne, najhoršia je Amerika. Prejsť letiskom a potom stáť v nekonečnej rade cez imigračnú políciu, ktorá ma na cezpoľných námorníkov radar to si naozaj vychutnáte.

Stojíte v plaziacom sa rade, žmolíte vstupné  tranzitné víza a aj tak sa vás 3 krát spýtaju, kam sa plaví loď a či určite nechcete zostať v krajine všetkých možnosti - no ani náhodou!

Párkrát si vás obehne "hombre" s hliadkujúcim psom, ktorý vás flegmatický "povysáva" s ňufákom pri nohách pokračuje ďalej. Policajt so silným mexickým prízvukom vás zavedie do oddelenia vyvolených a vám vyrazí prvá kvapka potu na krku, prečo ma vybral z radu?

Čuduj sa svete v oddelení "imigrantov" všetko toť bratia. Na lavici sedí pár Poliakov, jeden Ukrajinec a dvojica zo Srbska prakticky si všetci rozumieme a každý ma v očiach tú istú otázku, prečo sme tu?

Cez nepriestrelné sklo opustene sledujeme jak sa rad vonku pomaly hýbe a my sedíme a čakáme kým si korpulentná policajtka po posunie okuliare a ukáže na prvú obeť a začnú tie isté otázky, ale po 2 hodinách už mám chuť odpovedať nie neostávam tu a najradšej by som sa vrátila za "múr". 

Hodinky splašene tikajú, už dávno som mala byť vonku, čo ak ma človek z agentúry nepočká už meškám cez 2 hodiny on určite odíde a ja sa do prístavu musím prepraviť sama. Zrýchľuje sa mi tep a policajtka si najprv  odpije vody a potom na mňa kývne. Konečne vyletím vonku a rozkopnem dvere do príletovej haly pričom  rýchlo blúdim pohľadom. Tam je! Už je dobre, vidím  unaveného hombre číslo 2 s mávajúcim lístkom crew. Po ceste do prístavu  rýchlo prepočítavam časové pásmo , eh  už doma spia nevolám, zavolám potom.

Hombre za volantom sa spýta či bola dobrá cesta (ten sa zrejme dobre vyspal, ale uvažujem, že je prvý kto ma víta za mlákou i keď nie je vlastne domáci). Cesta ubieha rýchlo , letíme po diaľnici smerom k prístavu, už z diaľky na mňa  žmurkajú lode , naša je najmenšia medzi ostatnými rybami v mori sa ľahko stratí. Ťahám kufor z auta a už miznem v prístavnej hale, obrovská ruka policajta mi zahatá cestu ,vstupná kontrola poďte so mnou, za mnou vzlykne mladý Ukrajinec ,už zase ?

Po ďalšej hodine konečne vstupujeme na palubu, personalistka sa nám káže postaviť do radu, bohužiaľ v  Miami je jeden z prístavov kde sa mení veľa zamestnancov, keďže ma kľúčové letisko a sem doletia ľudia tak ako z Ázie, tak Južnej Afriky a tiež z Košíc. Za mňou počujem známy výdych, už sme skoro tam hlesnem, i keď to ešte len začína.... Rýchlo vyplňujem potrebné dokumenty, dostávam kľúč od kajuty a inštrukcie, že netečie voda až od obeda a že čisté prádlo na posteľ dostanem potom. Personalistka sa postaví na stoličku, je z Peru a tam "vysokého " málo býva, udáva čas na povinný tréning, ale ja už miznem v uličke.

Teraz ide o život, kto dobehne prvý do výdajne uniformy vyhráva, zastaví ma stena . Asi 2 metrový kuchár vyrástol predo mnou jak Mt. Everest a pýta si o číslo väčšiu uniformu, či také vôbec je pochybujem. Eduardo svižný Filipínec sa prehrabuje v krabiciach a krčí ramenami.  Noha mi sama skáče, keďže už mám len hodinu na "výmenu stráže" a viem, že musím byť v uniforme aby som sa stihla s kolegom stretnúť a urobiť výmenu. Beriem čo je, nohavice sedia, košeľa nie, to nič, prídem potom, to stačí topánky mám. Už miznem pri požiarnom schodisku, keď počujem za mnou: haló a výložky?! Brzdím a vo vzduchu ich chytám.

Pri tom všetkom máte v krvi toľko adrenalínu, že ani nezbadáte zástupcu kapitána, ktorý popri vás prešiel, nie je čas na pozdravy a bežím ďalej.

"Kde si človeče?!" privíta ma kolega, ja s vyplazeným jazykom sadám a beriem do rúk spisy a prvýkrát vydychujem. Treba sa pýtať rýchlo, pri predávaní služieb sa toho za 5 mesiacov udeje habadej. Niekde medzi plánovanou trasou do Indonézie sa mi ozve žalúdok, hodím pohľad na hodinky 14:00 kantína je zavretá, ale káva ,aspoň kávu posiela mi signál mozog. Kolega vo dverách máva , mne začína skákať druhá noha , o 45 minút začne nalodenie pasažierov. Ponorím sa do práce z ktoréj ma vytrhne alarm , to je už 16:30 a povinný náučný simulačný výcvik pre pasažierov. Mám na starosti evakuáciu , schmatnem záchrannú vestu, megafón do druhej ruky a v dverách vrážam do prvého dôstojníka :" kde si "?! Tu je zoznam pasažierov  podáva mi 4 strany A4, "ideme !". 

Preletím pohľadom po  piatej palube, dnes tu máme "plný dom " bodaj by nie, začína Vianočný týždeň a kto by nechcel byť  v Karibiku? Prepínam do angličtiny a usmerňujem národ plavby chtivých, čo majú robiť v prípade núdze. 45 minút v čudu , rýchlo unikám späť k haldám papierom , letmo sa  pozdravím s kolegami. Zrazu to v reproduktoroch zapraská a ozve sa známe : " hovorí k vám kapitán..." zastrihám ušami a ihneď rozoznávam dunivý hlas Luigiho nášho kapitána zo Sicílie. Je to najdôležitejší okamih dňa, od toho kto velí závisí či vás kontrakt bude dobrý, alebo budete prežívať zo dňa na deň, a Luigi ..môže byť.

Z myšlienok ma vytrhne nervózne zvonenie telefónu , " áno" ?! Z druhej strany a ozýva hlučná taliančina ,preberám kadenciu a hlásim nástup do služby. Zmena?! aká zmena  zachytím v návale janovského prízvuku navigátora Giacoma . Jak , asi  rušíme prístav v Bermudách , počujem odpovedať svoj hlas o oktávu vyššie?! Poď na mostík zavelí a zavesí. Vo dverách ma zastaví nával otázok mojich kolegov, dvíham ruky nad hlavu, nič neviem teraz som prišla a unikám. Cestou na desiatu palubu sa kŕčovito usmievam a zdravím pasažierov." Kde je korma lode prosím Vás , my si ideme pozrieť západ slnka " zastavuje ma pár Austrálčanov , mávam  dozadu  a vysvetľujem najrýchlejšiu cestu na zadok lode.  Na mostíku ma už Giacomo víta so šálkou espressa , ty si kúzelník zašepkám , vlejem kávu do seba , tak hovor!

Máme plán B o polhodinu už referujem svojmu tímu, nič sa nedeje len musíme byť pripravený , rozdeľujem úlohy a v tom sa ozve žalúdok. Fľochnem na hodinky mám 15 minút niečo ukoristiť v jedálni.

 

Vyrážam, spomeniem si až tam , že dnes je najhorší deň nalodenie, nikto nemá na nič čas  tak to aj vyzerá . Hltám osušený hot dog a rozmýšľam, kde je najbližšia toaleta. Na prove, šiesta paluba , to dobehnem radšej do kajuty ta je bližšie. Prvýkrát si sadám a beriem do rúk telefón, že zavolám domov , neskoro už je tam hlboká noc tak píšem aspoň sms. "Som tu ,kukučka je v hniezde.  

Zrazu pocítim pohyb, práve sme vyplávali, vychádzam na piatu palubu , ovanie ma južný vietor , no veru , ten západ slnka stojí zato. Všetko sa náhle stíši a ja si sadám za počítač, tak čo tu máme. Zisťujem , že tak do polnoci by som mala mať všetko hotové, kávu daj si ešte kávu velí mozog. 

Pípne mi telefón , kamarát  mi poslal fotku bol na hokeji  -hneď po robote, tak za toto by si určite nemenil, Dobrú noc!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?