Mikuláš chodí na drakovi

Autor: Silvia Kulichova | 3.12.2019 o 17:37 | (upravené 3.12.2019 o 17:53) Karma článku: 2,55 | Prečítané:  949x

Niekde Chodí Mikuláš s čertom a niekde s drakom. Neveríte ?! Na Komodských ostrovoch to už tak veru chodí . Po snehu ani chýru,ale vo vzduchu cítiť síru:-)  

My sem zavítame raz, dvakrát ročne, keď opúšťame starý kontinent a ideme si prehriať kosti do Indonézie. Je to rýchla zastávka po Bali, vlastne čoby kameňom dohodil, nejakých slabých 515 kilometrov z prachových pláži Bali sa presunieme východne do Jurského Parku obávaných tvorov za pár hodín.

Deň predtým sedím v zasadačke s našim riaditeľom a kapitánom, všetci traja  čítame správu z otvoreného emailu, ktorú nám poslali z vedenia a nahlas slabikujem „ písomne upovedomiť všetkých pasažierov o možnej hrozbe „...O akej hrozbe , dvíham obočie?! Pár plaziacich sa dinosaurov ešte nikoho nezožralo. Za posledných 5 rokov, preruší ma riaditeľ. „ Nepočuli ste o tom rybárovi  z dediny na ostrove Flores? Našli už len čln. Jaštery sú náhodou výborný plavci“, poučuje nás kapitán.

No dobre, spľasne rukami a riaditeľ podskočí, zrejme v predstavách ako pláva o život na pevninu a v pätách má komodského jaštera .

Tak čo chcú, aby sme urobili? Vyhlásili do rozhlasu, že vstup na ostrov je na vlastnú zodpovednosť?! „Žiadny rozhlas!“,  vstáva kapitán od stola, „Pošli do všetkých kajút krátku správu o povahe jašterov. Každý pasažier sa musí držať v skupine strážcov.“ Zamračí sa a ešte dodá , „ hej, a ešte by sme mali spomenúť, že ak má niekto nejakú čerstvú ranu alebo..„Silvia ty si žena ,veď vieš“...odmlčí sa kapitán. Preskakujem  pohľadom z jedného na druhého, „Akože čo, ženské veci?!“. Tvárim sa pobavene, to mám akože zakázať ženám vstup, ak sú indisponované?, pýtam sa už vážne. „Zakázať nie, ale treba ich vystríhať, nechcem mať o pasažierku menej!“ zavelí kapitán a už ho niet. „No tak daj to tam  a pošli to hneď von.“ uzavrie riaditeľ, a už sa zaoberá niečím iným.

Moja kolegyňa neveriacky číta obsah listu a s obavou v hlase sa pýta :“ Do všetkých kajút? Si si istá?“

„ Do všetkých , kapitánov rozkaz“. Uvidíme, možno polovica pasažierov ostane zajtra na palube.“

No neostala...


 

Na úsvite spúšťame prvý čln na hladinu, more je ako zrkadlo, úsvit rozžiaril horizont. Opatrne vstupujem do člna, nejak podvedome pátram pohľadom, či sa niekde nezjaví hlava varana a nestiahne ma do hlbín. Vrčanie motora zaženie moje hlúpe obavy, vyrážame smerom k ostrovu. Pre istotu ale sedím  v strede člna, druhý dôstojník  Voloda sa ma pýta: „ ˇČo dnes nefotíš“?!.. to by som sa musela vystrčiť von a dnes to neriskujem.

Na ostrove nás čaká skupina strážcov, rýchlo sa predstavíme a musíme zosnovať plán útoku. „Koľko máte ľudí na palube?“, pýta sa ma hlavný strážca . Má vetrom ošľahanú tvár, pružné telo pantera a v šľachovitých rukách stíska dlhú palicu s rozoklaným koncom. Už asi tuším na čo ju má. Snažím sa ignorovať jeho zjazvene stehno, i keď  zrak mi zabieha práve tam. „Asi 300, ale nevieme určiť koľko z nich sem príde, možno všetci možno polovica“, vyratúva Voloda.

Hmm...zamyslí sa hlavný strážca a pošúcha si opálené temeno. „Mám len 8 strážcov, takže na skupinu 40 ľudí ,o nohu ani viac,rozumieme si?“  Horúčkovito prikyvujem. „A Vy“ , ukáže na mňa prstom,“ budete so mnou a prekladať. Moji ľudia hovoria slabo anglicky. Hlavne ich poučte, aby neschádzali z chodníka, a nikdy nesmú bežať. Toto nech nerobia, inak za nič neručím.. „Spoľahnite sa „ , vysúkam zo seba, zrazu mi vyschlo v krku.

Tak poďme na to! Prichádza prvý čln, odpočítavam, rozdávam vodu a inštrukcie. V tom počujem výkrik: „Tam je , tam je jeden“ ! Hlavný strážca len pokrčí ramenom, „To je mláďa, a čo?!“

Prejde  10 metrov od mladého varana a gestom káže skupine, aby sa pohla. Tak pomaly vylodíme všetkých a s perliacim sa potom na čele si vydychujem ... tak to by sme mali. Hlavný strážca na mňa pozrie, „ Chceš niečo vidieť ?!

 

Na chvíľu zaváham, ale zvedavosť ma ihneď premôže. O pár minút sa už zakrádame  cez pláž smerom k západnej časti ostrova. O pár minút mi hlavný strážca ukazuje najväčšieho komodského varana, ktorého tam vraj majú.

Neviem z neho spustiť oči, je obrovský. Hlavný strážca číta moje myšlienky: „ Má asi 2,2 metra „ poď si ho odfotiť „. Stojím ako prikovaná, ako blízko môžem podísť?“, hlesnem.

„No dotknúť sa ho by som ti neodporúčal“, ukáže mi zubatý úsmev, zjavne sa dobre baví .Ukradomky ho obchádzame a ja si fotím tohto krásavca. Pomaly sa k nám plazia ďalší, a ja sa čoraz viac vzďaľujem.

„Zožral všetkých potomkov.“, vecne uzatvára hlavný strážca. „Občas to robia, on je lenivý, je ťažký, nechce sa mu loviť, tak to má bez roboty.“ Teraz neviem , či si zo mňa uťahuje, ale neskôr zisťujem, že varany komodské sú známi kanibali.

Prechádzame nízkou vegetáciou a stretávame ďalších strážcov s našou skupinou. Najprv ma napadne, že ich prepočítam, ale potom pozriem na hodinky - bude obed. Nevravel hlavný strážca, že lovia poobede, keď slnko tak nepáli?

Cestou späť míňame malé trhovisko, lokálni ľuďia ponúkajú na predaj vyrezávané jaštery, tričká, a bosé deti ukazujú na strom, kde sa svižne hýbe ďalšie mláďa varana.

Keď nalodíme posledného pasažiera a hlavný strážca mi podáva protokol, že všetky skupiny priviedli späť v plnom počte, ďakovne mu stláčam ruku a zaželám veľa šťastia.

O hodinu neskôr už klopem na mostíku , „No? Tak ako? Nenechala si tam nikoho?“, pýta sa potmehúdsky kapitán. „Neboli hlásené žiadne straty“, odpovedám a podávam mu šupinu z draka , malý pozdrav od hlavného strážcu,“ A že na rok čaká aj Vás.“

Spolu už hľadíme z mostíka na miznúci  komodský ostrov, „ Zvláštne to miesto“, šepne kapitán. Veru je, „Taký Jurský park“, dopĺňam.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?