O tom ako Corona priplávala až k nám

Autor: Silvia Kulichova | 15.3.2020 o 10:35 | Karma článku: 7,03 | Prečítané:  2617x

Vedeli sme , že to príde, jednoducho to bola len otázka času ,kedy zatvoria aj nás. Aj tak sme sa držali dobre, predsa v Karibiku je teplo, a kým Corona pustošila Európu my sme držali nádeje, bolo to však len  ticho pred búrkou.

Iste, prichádzali k nám správy od našich kolegov z celého sveta o situácii o COVID-e, boli sme v kontakte s domovom. Rušili sme všetky plavby pre pasažierov z infikovaných oblastí, a to najviac Talianov, nepriberali sme ani zamestnancov, ktorí mali nastúpiť do služby z krajín na červenej listine. Keďže náš domovský prístav na sezónu je Miami v USA, už asi 2 týždne sme mali sprísnené hygienické opatrenia, pred službou sme každé ráno chodili na merania teploty, nič sme nenechali na náhodu.

Kapitán zredukoval vychádzanie na pevninu po trase všetkým zamestnancom okrem tých, ktorí boli v priamom pracovnom pomere prevádzky lode.  Plavili sme západný Karibik, a ani jedna destinácia nehlásila COVID. Tu a tam sa  vzniesol hlas "ľudu" - posádky, že čo budeme robiť, keď to docestuje až sem. "Pracujte a nepanikárte , dozviete sa všetko včas " bola odpoveď z vedenia.

Aj sme sa dozvedeli, dnes ráno lokálneho času 8:30 UTC, pri rýchlosti lode 12.4 uzlov  a súradníc 25.33487N/79.63865W. Kým vonku teplomer ukazoval 23C a vlhkosť vzduchu 73,5%, mne po chrbte prebehol mráz akonáhle som počula z lodných reproduktorov: " Hovorí k vám Váš kapitán, žiadam všetkých zamestnancov, aby sa  ihneď dostali do divadla na dôležitý briefing". 

Asi 10 sekúnd na to  mi zazvonil telefón, Anna so silným portugalským prízvukom  hlesla v otázke: " myslíš, že je to tu ,že máme nakazeného pasažiera na palube "?! 

Myslím si, že je to oveľa väčšie, tak poďme už!

Cestou na piatu palubu sme míňali rotu Filipíncov, ktorí zúrivo drhli steny dezinfekčným prostriedkom, a spod masky  sa im dvíhali nozdry zo štipľavého zápachu dezinfekcie.

Zrazu som si uvedomila, že nevidím nikde pasažierov,  rozmýšľala som nahlas- "ešte je priskoro a zajtra je koniec plavby , tieto rána sú najkľudnejšie, všetci zahajujú balenie". " Alebo vedia niečo, čo mi  nie zašepla o oktávu vyššie Anna"...

Vošli sme do divadla, dvakrát som zažmurkala pri ostrom svetle reflektorov,  zo všadial sa hrnuli húfy zamestnancov, nebolo miesto pre všetkých, ale bolo nás tam ako hadov. Kapitán vystúpil v celej svojej dôstojnosti, aj bez čiapky meral dobrých 190 cm. "Hm ..nemá rúško, pomyslela som si, takže o čo ide?! "Keď prehovoril, jeho hlas zadunel a všetci v okamihu stíchli, stovky očí sa upierali na jeho tvár, tak známu a priateľskú. Ibaže dnes sa tam objavila  vráska hnevu, zmrštila  sa a vyzerala ako vlna v búrke.

 

Ďalších 5 minút sme všetci počúvali jeho pokojný hlas ako v tranze, a mal na nás taký účinok ako aj jeho slová. Takže sme v karanténe?! A čo budeme teraz robiť ?! Ale ja končím službu o týždeň, ako sa dostanem domov k rodine?! Otázky sa zhmotnili ako silná riava rieky a naberala na sile, o chvíľu sa už nekontrolovateľne predierala pomedzi všetky sedadlá divadla a hukot naberal na decibeloch.

"Silenzio! "Jeho rev preťal vzduch ako rana bičom.  "Nepovedal som, že sme v karanténe, ale že zajtrajškom suspendujeme plavby až do odvolania. Sme v riešení  návratu posádky domov, po prípade loď pôjde do dokov , o následnom postupe Vás budeme informovať, žiadam vás všetkých, aby ste zachovali pokoj, ďakujem.

Svetlá zhasli a mravenisko sa rozpustilo, zo všadiaľ sa niesol nervózny šepot. Popri mne sa predierala  "mala Mária ", ako sme ju volali, servírka z Guatemaly , stále sa prežehnávala a s rukami nad hlavou si drala cestu von.

"No nič počkáme, čo bude, Anna už kluše preč a  nesúhlasne kýve hlavou.

"Idem skratkou..", napadlo mi, a otváram dvere na vonkajšiu palubu, ostrý vzduch ma vráti späť do reality. Na palube je rušno, náš bezpečnostný dôstojník už vydáva príkazy na vš

etky strany a pot sa mu perlí na holej hlave.

 

Zrazu počujem ako na mňa niekto volá,  vidím chudého Johna z indickej Goi, nášho cukrára, ako sa blíži smerom ku mne s tlupou kamarátov v bielych zásterách.  Jeden cez druhého mi ukazujú svoje telefóny, jediné čo rozumiem je, že im uzavreli konto a nemôžu si dobiť kredit. Vyvalí na mňa svoje veľké čokoládové oči a spýta sa, či nemôže poslať email  domov z môjho pc . 

Flochnem na hodinky, "tak ale rýchlo chlapci a pekne jeden za druhým, než to všetko vypukne.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská by chcela Vianoce na slobode. Vylúčené to nie je

Rozhodnúť môže sama prokurátorka alebo na žiadosť aj súd.

Sudca Kliment sa vzdal členstva v Súdnej rade

Rozhodnutie zdôvodnil v kontexte očakávanej zmeny ústavy.


Už ste čítali?