Giuseppe zaškúlil na nástenku a šťavnato si zahrešil, " ma porca puttana!" , čo v preklade znamená, veľmi slušne, "nech idú všetci do riti!" Jeho hnev sa odrážal od stien, ako facka sa vracal späť, a ihneď spacifikoval zvyšok davu, ktorý sa snažil pretlačiť dopredu. Bolo nás asi 120 posledných mohykánov, zvyšok posádky, ktorí "boli už nepotrební", keďže sme pred 5 dňami vylodili posledných pasažierov.
Na palube ostáva okrem kapitána, navigátora , prvého dôstojníka, bezpečnostného dôstojníka, len technický tím. To je ďalších 15 ľudí, ďalej lekár, sestrička a pár ľudí z galley, teda kuchyne.
Všetci ostatní pôjdu domov, teda ak sa bude kde vrátiť. Ide hlavne o Talianov, pred dvoma dňami im bolo oznámené nech si zbalia kufre a čakajú, momentálne sú všetky letiská v Taliansku zatvorené. No a dnes ráno sa to pohlo, vyrojili sa ako trúdy z úľa. Skupina odchádzajúcich námorníkov sa už zhromaždila vonku na móle, vidím ako Giuseppe žiari, v jeho tričku s Michelangelovým Dávidom, a máva ostatným kamarátom, posiela vzdušné bozky a my sa tešíme s ním.
Ich odchod sledujem z piatej paluby, chvíľu ešte počkám kým nasadnú do autobusu smer letisko. Ale niečo je zle..brána prístavu sa neotvára, mohutný policajt z pobrežnéj hliadky chvíľu telefonuje a potom ukazuje naspäť k lodi, "...to nie..." šepnem si pre seba. Giuseppe si nervózne zapaľuje cigaretu.
"Tak o čo ide, prečo tí chudáci zase neodleteli?", pýtam sa našej personalistky so zdvihnutým obočím. "Opýtaj sa Američanov, nie mňa", zagáni. " Imigračná polícia dnes nemala dostatok ľudí, takže nám nedali zelenú vylodiť posádku. Môžem začať odznova", ukáže na haldy papierov pred sebou. "Tak kedy , keď kapitán povedal, že do 3 dní musíme odísť ?! " To vie len pán Boh a on "!
Z desiatej paluby mám dobrý výhľad na celý prístav, v diaľke sa trepoce americká vlajka a teplomer ukazuje 24C - vitajte v Miami. Ibaže teraz bez tamtamov a radostného nádychu americkej bezstarostnosti. Vo vzduchu cítiť nervozitu. Ani nemusím otočiť hlavu, do uší sa mi zarezáva kadencia Giuseppeho hlasu horlivo gestikuluje v skupinke posádky. Rozhadzuje rukami a útržky jeho rozhorčenia doliehajú až ku mne, " vydržte, vydržte ešte..", ale dokedy?! "Už tu trčím 6 mesiacov, nemám už ani posratu pastu na zuby, včera som vyhodil zvyšok tuby, lebo som si myslel, že už idem domov!
"Videl si posledné správy?" , zamieša sa Gianni, "ja ani nemám chuť ísť domov chlapci. Tu mám aspoň výhľad na more a doma? Ani na futbal sa nebudem môcť pozerať, toto je fakt tragédia." "Tu ostať nemôžeme, nepočul si kapitána? Plavby sú suspendované do júna, "finito della musica "!" Skupinka sa pomaly rozpustí.
O pár hodín neskôr je na chodbe zase rušno. Všetci, ktorí mali letieť včera, idú domov zajtra, všetko je vybavené. "Nástup o 7:00 ráno. Má to iba jeden háčik, už nemôžeme okupovať prístav, tak zakotvíme vonku a ráno musíte byť načas, aby sme vás stihli previesť s batožinou na pevninu. Capito"?, zakončí Luisa a už sa náhli pripraviť pasy, aby ich stačila každému rozdať.
Ešte aj teraz si dá Miami zaplatiť, už ten jeden deň nám mohli skresať platbu kôli urgentnej situácii, ale to by nemali imigrační policajti na šišky a kávu. Jerome, náš finančný dôstojník, si vyberie špáradlo z úst a poznamená: " buďte radi, že nie sme väčšia loď, inak by vás vykopli vonku už v Mexiku. V poslednej spoločnosti, kde som robil, som vypísal šek za jeden deň v prístave za miesto na $81,270 USD, tak im tie šišky doprajte. Nás to toľko nestálo a hlavne, že ztadiaľto vypadnete."
"Máš pravdu, tak poďme sa nato vyspať. Zajtra ideme domov." nepresvedčivo sa uškrnie Giuseppe.
No spať nemohol skoro nikto, keď sme sa všetci zišli pred polnocou na hornej palube - voláme ju tak, lebo naše kajuty sú v spodnej časti lode, tak všetko nad "čiarou mora" je o stupeň lepšie. " Ideš hore"? "Hej hneď som tam". A tam sme aj boli, stáli sme tam a ticho sme sa dívali na vzdialené žmurkajúce svetlá Miami. Nikto ani nemukol, len kde tu zasyčalo svetlo z cigarety. "Tam niekde je slávna South Beach", ukazujem do tmy, " ibaže teraz tam má každý zákaz voľného vstupu kôli korone. " Miami Vice ", vystrelí z Lászla , všetci sa jednotne pozrieme jeho smerom . " Miami Vice", tu to natáčali, veď ako chlapci sme to doma pozerali nepamätáte?!". Šklblo nám kútikmi úst, ale nikto nič nepovedal. Nebolo čo. Už zajtra to bude len pustá pláž, tak ako iné miesta, ktoré sme tak často vídali z paluby, plné života a farieb. Všetko sa zmenilo, aj tie posledné dni na palube, bez ľudí, loď osirela a my s ňou.
"Tak keby sme sa nevideli, tak sa majte a šťastnú cestu domov!", koluje medzi nami, kto vie, kedy sa zase uvidíme. Kým toto všetko prehrmí. "Možno som práve prišiel o robotu", sucho prehodí Gianni, "ale dedo má starý čln, možno ho opravím a vydám sa loviť ako ten " starec a more" ".
O desať hodín neskôr mi zapípal mobil, vyskočila na mňa fotka z letiska. Boli tam, naši Taliani to dokázali! Giuseppe hrdo ukazuje svoju letenku na kameru, smer Rím, do večného mesta, už len dúfajme, že tam neostane na večnosť..
