Soľ nad zlato

Autor: Silvia Kulichova | 24.2.2021 o 15:10 | Karma článku: 5,58 | Prečítané:  1332x

Koľko je na svete námorníkov, ako rýb v mori? Ibaže teraz sa neloví, ani neplaví, a námorníci potrebujú prácu ako soľ. Časy Rimanov už dávno odplavila vlna času, a dnes už výplata ako  vrecká soli "salarium argentum"sotva obstojí. 

Pamätám sa na svoju prvú plavbu cez Atlantický oceán, do nozdier som nasávala ostrý vzduch, rukou som prechádzala po zábradlí a na končekoch prstov zbierala usadené kryštáliky soli. Rozplývali sa na jazyku pomalšie a chutili ako ozajstné plody mora. 

A dnes, keď som si solila polievku, ma tá spomienka prepadla znova, no od mora som ďaleko. Lode stoja v prístavoch, a tie zívajú prázdnotou. Neozýva sa ruch nakladania zásob na dlhú plavbu, ani vzrušený šepot pasažierov. Nepočuť nič, len lačné škriekanie čajok a vŕzganie napnutých lán, keď sa do lode oprie vietor. Nad tým všetkým bdie ruka pandémie, ako maják stojí neoblomne, povolenie na vyplávanie si posmešne prehadzuje v ruke a prázdno hľadí do hladných očí nás čakateľov.

Koľko je  nás námorníkov? Každý, kto kedy pracoval na mori, či už na nákladnej alebo výletnej lodi, má svoj zápis v námornej knižke. Hrdo ju nosí so sebou, keď cestuje do práce. Za každý kontrakt dostane do nej ďalší zárez ako do pažby. Niekto ich má z celého sveta, niekto z riečnej zátoky, ale už navždy ostane spojený so živlom vody.

Vraj je registrovaných  niečo cez dva miliónov námorníkov z celého sveta. Časť pracuje na nákladných trajektoch, rybárskych  lodiach, tie chytajú do svojich sietí aj v čase korony. Nemajú na palube žiadnych pasažierov, tak si lovia vo svojich vodách. Udržujú rovnováhu, tak to v prírode chodí.

Lenže čo s tými ostatnými? Neviem, čo hovoria štatistiky, ale na mori pracuje obrovské množstvo ľudí z viac ako 120 krajín sveta. Na takej výletnej lodi stretnete od kapitána z Nórska, cez strojníka zo Sibíru až po umývača riadu z Haiti. Tí všetci sú bez práce, a každý robí, čo môže, aby prečkal toto temné obdobie "sucha".

A tak sme si zosnovali akúsi sieť a aby sme v nej neuviazli, tak si navzájom pomáhame. Jeremy z Filipín mi pošle fotku ako predáva na trhu sladké zemiaky, kým na palube čistil v kuchyni krevety. Hilda zo Švédska vypomáha v škôlke, jej trpezlivosť zdravotnej sestry je povestná. Manolo z Puerto Rica umýva teraz autá, bol náš inštalatér, a i keď má len 160cm, voláme ho malý - veľký Mani. Vždy sme vedeli, že sa blíži práve on. Vo vreckách nosil všetko, od kľúčov, cez skrutky až po hasák. Občas sme sa smiali, či tam nemá aj lodnú vrtuľu :-)). Sme ako rodina, nie tá pokrvná, ale kto raz okúsil slanosť mora, to už mu navždy koluje v žilách. A rodina sa má o seba starať.

 Tak i dnes, kým čakáme na rachot kotvy, ktorá sa lenivo vytiahne a my pocítime ten nezameniteľný vánok na tvári pri prvých námorných míľach, musíme vyčkať.  Keď ma poprosia chlapci z Indie o napísanie žiadosti do práce, tak píšem, a keď chcú vidieť ako sneží na Slovensku, tak im pošlem fotku z dvora.  No prácu im dať neviem, veď ani sebe, kiežby sme vedeli kedy to príde. Sme len kvapkou v mori .

Tak posoľte si krajec chleba  a nezabudnite, že keď sa ocitnete na palube, nikdy nepodávajte soľ z ruky do ruky. Vždy ju  položte  najprv na stôl. Nechcete  predsa, aby ste pritiahli smolu, už keď ste sa konečne nalodili.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Megalomanské projekty

Príbeh o tom, ako sa z Bratislavy takmer stalo európske Las Vegas

Metropolis zapadol prachom.

Dnes píše Matúš Ritomský

Dovoľme si hovoriť o konci pandémie

Na prekonanie poslednej fázy pandémie potrebujeme rozumný optimizmus.


Už ste čítali?